Jedľa biela

Slovenské názvy tohto druhu sú: jedľa biela zriedkavo: jedľa obyčajná, jedľa bielokôra, jedľa strieborná (resp. strieborná jedľa); zastarano: sosna-jedľa, jedľa obecná; ľudovo alebo zastarano: haštra [varianty pozri v článku] jedľa; ľudovo: sosna.

Má rovný kmeň, ihličie nepichá, šišky rastú dohora. Prospieva jej dážď, hmla a chlad. Môže dorásť až do 50 m, čiže ide o veľmi vysoký strom.

Má valcovitý rovný kmeň s priemerom až 2 m. Koruna v mladosti kužeľovitá, neskôr valcovitá, na vrchole sploštená (tzv. bocianie hniezdo). Kôra hladká, väčšinou svetlo sivá, v starobe tmavšia, rozpukaná borka. Letorasty sivé, jemne plstnaté. Púčiky špicato vajcovité, hnedé, bez miazgy. Ihličie 2–3 cm dlhé, ploché, na vrchnej strane lesklo tmavo zelené, na spodnej strane s dvomi svetlými prúžkami (prieduchy). Šišky vzpriamené, 10–20 cm dlhé, 3–5 cm široké, valcovité, hore zaoblené. Dozrievajú počas augusta a rozpadávajú sa na stromoch. Šupiny opadávajú a na stromoch zostávajú iba vretená. Trojhranné semená (8 – 11 mm dlhé, 3 – 5 mm široké) majú neopadavé krídlo.

Vyskytuje sa v európskych pahorkatinách a horských polohách s optimom v strednom Francúzsku a západnom Nemecku a ďalej v juhoeurópskych pohoriach (Balkán, Apeniny). Na východe zasahuje až do SZ časti Malej Ázie, na juhu do Grécka a Sicílie. Menšie izolované areály sa nachádzajú na Korzike, v Pyrenejách (Cevennes).

V strednej Európe rastie v horských a podhorských lesoch, spoločne s bukom vytvára dnes už vzácne bukovo-jedľové lesy. Svoje optimum má v 5. lesnom vegetačnom stupni (LVS) na bohatých stanovištiach živného radu.

Hranica jej rozšírenia je limitovaná jej nárokmi na vlhkosť a citlivosť voči neskorým mrazom. Je aj veľmi citlivá na znečistené ovzdušie (predovšetkým oxidmi síry). V južnej časti areálu je vyslovene horským stromom (vystupuje takmer do 2 000 m n. m.), smerom na sever zostupuje aj do nižších polôh (300 m n. m.). Vyžaduje vlhkú hlbšiu pôdu, a ako klasický klimaxový druh znáša dobre zatienenie.

Predovšetkým drevo, ktoré sa používalo na vodných stavbách, ďalej ako stavebné drevo, na výrobu škridiel, sudov a pod. Jedľa biela je tiež užitočná na výrobu jedľového oleja (lat. abiatis albae aetheroleum), oleja z jedľových šišiek (lat. oleum templini) a na éterický olej z čerstvého ihličia. Jedľový éterický olej je rovnako účinný ako olej zo smreka a borovice, aj keď nie je totožného zloženia. Jeho schopnosť vyvolávať odkašliavanie, pôsobiť proti mikróbom a dráždiť pokožku, resp. vyvolávať miestne prekrvenie, sa využíva v inhaláciách pri ochoreniach dýchacích ciest, v balzamoch proti prechladnutiu, mastiach a kúpeľoch pri natiahnutých svaloch, reumatických ťažkostiach a poruchách prekrvenia. Okrem toho jedľový olej obsahuje aj mnohé prostriedky osobnej hygieny.

Jedľa biela sa dožíva priemerne 350-400 rokov a patrí medzi naše najvyššie stromy. Najvyššia jedľa, ktorá je zároveň v súčasnosti aj najvyšším stromom na Slovensku, rastie vo Veporských vrchoch v NPR Dobročský prales a meria 58 metrov. V Dobročskom pralese rástla aj najmohutnejšia slovenská jedľa - legendárna Dobročská jedľa. Bola vysoká 56 metrov a mala priemer kmeňa 193 cm. Padla vo víchrici v roku 1964 vo veku okolo 500 rokov.

Zdroje:

ČERVENKA, Martin, et al. Slovenské botanické názvoslovie : rastlinná výroba. 1. vyd. Bratislava : Príroda, 1986. 517 s. S. 81.

VÁVRA, Ján. Naše medonosné rastliny. [s.l.] : Nákladom krajinského ústredia spolkov včelárskych na Slovensku, 1935. 53 s. S. 25.